Kostol sv. Andreja
Farský kostol sv. Andreja predstavuje významnú pamiatku slovenskej sakrálnej architektúry zo začiatku 19. storočia. Stavba vyrástla v rokoch 1807 – 1811 na mieste staršieho gotického kostola. Kostol je jednoloďový s vežou a vstupným portálom orientovanými do ulice. Po stranách presbytéria boli pristavané sakristia a oratórium s hrobkou rodiny Brunsvikovcov. Umelecky cenné je zariadenie interiéru – v duchu klasicizmu sú zhotovené všetky oltáre, lavice, krstiteľnica i kazateľnica. Oltárne obrazy pochádzajú z roku 1813, symbolický sarkofág so sochou leva z roku 1837. Pod oratóriom sa nachádza rodinná hrobka Brunsvikovcov, v ktorej je pochovaný aj najslávnejší majiteľ kaštieľa panstva Jozef Brunsvik (1750-1827).
Náš farský kostol predstavuje významnú pamiatku slovenskej sakrálnej architektúry a právom sme ho zaradili medzi divy obce. Spoločne s kaštieľom tvoria dodnes architektonické dominanty Dolnej Krupej.
Bol dokončený a slávnostne vysvätený v roku 1811. Z hľadiska umeleckého tvaroslovia sa zaraďuje medzi pamiatky klasicistického štýlu. Na začiatku 19. storočia sa podobných projektov nerealizovalo veľa, keďže Európa zažívala nepokojnú éru napoleonských vojen. Doba vzniku nášho kostola je zvláštna aj preto, že je jednou z mála novostavieb katolíckych chrámov patentu. V tomto období vo veľkej miere prevládali stavby evanjelických chrámov.
Aj na stavbe miestneho kostola sa prejavil značný vplyv grófa Jozefa Brunsvika a jeho umeleckého vkusu. Nikde sa mi to nepodarilo potvrdiť, ale podľa poznatkov o jeho aktivitách je takmer isté, že aj samotný projekt novostavby kostola zabezpečil gróf Brunsvik.
V rokoch 1807 až 1811 tak vyrástol na mieste staršieho predchodcu nový kostol. Bol priestrannejší, svetlejší a najmä modernejší.
Budova má pozdĺžny pôdorys a vnútorný jednoloďový priestor zaklenutý tzv. pruskými klenbami (pomerne plochými oblúkmi). Veža so vstupným portálom je na hlavnej fasáde orientovanej do ulice.
Architektonické dotvorenie a výzdoba sú veľmi decentné. V interiéri je zachovaná vzácna dekoratívna jednotnosť klasicistických oltárov a štýlovo zhodného stvárnenia ďalšieho zariadenia: lavíc, krstiteľnice, či kazateľnice.
Hlavný oltár tvorí vysoký portikus s dvoma stĺpmi, tympanónom a ústredným obrazom Ukrižovaného Krista (pôvodne Sv. Ondreja, ktorému je kostol zasvätený). Po bokoch je doplnený sochami kľačiacich anjelov. Všetky oltárne obrazy pochádzajú z roku 1813 a boli maľované na objednávku J. Brunsvika a niektorých zámožnejších zemanov. Hodiny na veži dal vyhotoviť tiež on, je mu venovaný aj najcennejší artefakt v kostole – symbolický sarkofág od Štefana Ferenczyho z roku 1837. Jeho súčasťou je aj lev, ktorý predstavuje strážcu grófovho posmrtného pokoja. Náhrobok je jedinečnou pamiatkou sochárstva prvej polovice 19. storočia, na Slovensku dosť zriedkavého.
Vonkajšiu kompaktnosť stavby porušujú iba sakristia a oratórium pristavené po stranách presbytéria. Pod oratóriom, pôvodne oddeleným od presbytéria sklom a osobitne vykurovaným, v ktorom sa grófska rodina zúčastňovala bohoslužieb, si dal gróf Brunsvik vystavať podzemnú rodinnú hrobku. V rokoch 1822 až 1900 do nej bolo pochovaných osem členov rodiny (Herman Chotek – 1822, August Brunsvik – 1825, Jozef Brunsvik – 1827, 15-ročná Jozefína Forrayová – 1845 , Mária Anna Brunsviková – 1851, štvormesačný Otto Folliot de Crenneville – 1854, Henrieta Choteková – 1857 a naposledy Karolína Edle von Domborska v roku 1900). Táto krypta je dnes v pomerne zachovalom stave. Jej zvláštnosťou je, že bola masívnou podzemnou chodbou spojená priamo s rodinným sídlom, kde tento tunel vyúsťoval pod budovou oranžérie pri kaštieli.
V súvislosti so šľachtickými hrobkami prišlo aj k poľutovaniahodným udalostiam. Zaznamenali sme dve a zrejme nie je zhoda okolností, že obe sa odohrali v priamej súvislosti so svetovými vojnami. Vtedy boli krypty otvorené so zámerom olúpiť pochovaných o cennosti. Týmto spôsobom boli narušené aj telesné pozostatky príslušníkov Brunsvikovskej rodiny. „Takmer po 70-tich rokoch (pred rokom 1921- pozn. S.P.) rokoch bola hrobka vylámaná zlodejmi, ktorí tam na mŕtvolách hľadali šperky. Ovšem nič nenašli a mŕtvoly sa pri dotyku rozpadli. Pisateľ týchto riadkov bol prítomný, keď četníci hľadali stopy…“ – uvádza v pamätiach Vojtech Husárek.
Kostol ukrýva aj ďalšie podzemné tajomstvá, ktoré rovnako lákali amatérskych hľadačov pokladov. Ešte staršia hrobka bola pod vežou s vchodom pod schodiskom na „chórus“. Táto naposledy patrila rodine Odlerovcov (crypta Odleriana ), napr. v roku 1823 do nej pochovali 13-ročného Ignáca Odlera, no pochovávali tu aj iných zemanov. Po prechode frontu v čase druhej svetovej vojny bola väčšina truhiel v kryptách násilím otvorená, preto silne poškodené a znehodnotené priestory dal farár Alojz Martinec po roku 1945 uzavrieť. V podzemných priestoroch kostola sa dávali zemania pochovávať od nepamäti, najstaršie z hrobiek sa nachádzajú priamo pod kostolom.
Architekta kostola sa mi nepodarilo identifikovať, ale vychádzajúc z estetických nárokov, vkusu a jedinečných kontaktov Jozefa Brunsvika, by sme v autorovi projektu možno spoznali jedného z najuznávanejších uhorských architektov tej doby.