Kaštieľske divadlo
Piaty z divov – kaštieľske divadlo – bol najmenší, no iba svojimi rozmermi. Jeho architektonická hodnota predstihovala mnohé väčšie stavby, pretože podobné šľachtické divadlá boli na Slovensku postavené iba dve (ďalšie sa dodnes zachovalo v Hlohovci). Budovu divadielka si dal pri kaštieli postaviť gróf Jozef Brunsvik okolo roku 1800, aby v ňom mohli organizovať divadelné predstavenia, koncerty a akadémie. Malo celkom nezvyčajný tvar s pôdorysom pripomínajúcim korytnačky, z ktorých panciera sa voľakedy zhotovovali lýry. Práve na jeho pódiu mohol počas svojich návštev koncertovať i Ludwig van Beethoven. Bolo zbúrané v roku 1937. Ďalším architektonickým klenotom bola divadelná budova postavená v blízkosti kaštieľa. Minulý čas som použil zámerne, pretože bolo bohužiaľ zbúrané už v roku 1937, teda v čase, keď kaštieľ vlastnila ešte rodina dedičov – Pallavicinovci.
Bol to typ zámockého divadla, ktoré si pri svojich sídlach dávali stavať najzámožnejšie šľachtické rodiny. Strohé informácie hovoria o tom, že v čase najväčšieho rozmachu kultúrno-spoločenského života v kaštieli – v prvej tretine 19. storočia – sa tu hrávali divadelné predstavenia, organizovali sa v ňom akadémie a koncerty. Ak v Dolnej Krupej koncertoval Beethoven, tak to bolo práve tu.
Používa sa aj názov divadielko, a táto zdrobnenina je oprávnená, pretože divadlo bolo pomerne miniatúrne, dá sa povedať rodinné alebo súkromné. Napriek veľkému úsiliu sa doteraz nepodarilo získať kvalitnejšiu snímku, preto si musíme vystačiť s drobným výrezom zo známej litografie kaštieľa, kde ja zachytená aj budova na mieste, kde podľa nákresov divadlo stálo. Neexistenciu obrazového dokladu si môžeme vysvetliť aj tým, že v čase, keď ešte divadielko stálo, bol u nás záujem o kultúrne pamiatky nepatrný a o fotografovanie roky neudržiavaného objektu vtedy sotva ktosi prejavil záujem. Azda preto sa veľmi často zamieňalo so susednou budovou knižnice, čo je jeden zo zaužívaných, ľahko vyvrátiteľných stereotypov. Stačí letmý pohľad na známu mapu z roku 1822, na ktorej si ľahko prečítame legendu a porovnáme pôdorysy dvoch rozdielnych stavieb označených ako divadlo a knižnica.
O existencii kaštieľskeho divadla a jeho presnej polohe svedčia teda iba staré mapy kaštieľskeho areálu, na ktorých zaujme táto budova bizarným pôdorysom. Dve známe litografie zachytávajúce pohľad na kaštieľ z parku, zase ponúkajú podobu jeho nenápadného priečelia obklopeného zeleňou. Na Slovensku dodnes jestvuje jediné podobné – pri zámku v Hlohovci.
Bolo celkom unikátnou pamiatkou a keď sa súvekí pamiatkári dozvedeli, že pri kaštieli v Dolnej Krupej búrajú divadelnú budovu, vyvolalo to ich zdesenia. Na účinnú záchrannú akciu však bolo už neskoro. V liste zo 7. mája 1937 o.i. apelovali: „Búraním sa stala nenahraditeľná škoda, pretože na Slovensku boli len dve takéto šľachtické divadlá. Stavbám týmto venuje sa v cudzine pozornosť a napríklad vo Švédsku na kráľovských zámkoch tieto staré súkromné divadlá v prítomnej dobe dávajú sa opravovať. Okrem toho v tejto budove boli cenné architektonické súčiastky, lebo v zrúcanine povaľujú sa zlomky rozdrúzganých stĺpov z ružového mramoru. Búranie preto stalo sa spôsobom priamo brutálnym a bez dozoru.“
Z Bratislavy ďalej žiadali vysvetlenie, ako sa demolovanie previedlo, z akej príčiny sa realizovalo a či bolo povolené Okresným úradom v Trnave.
Podľa ďalšej korešpondencie je zrejmé, že budova vtedy nebola zrovnaná so zemou celkom. Na jar 1937 stál ešte vstup a pamiatkári žiadali, aby sa nanovo vybudovali aj bočné múry.
Markíz Alexander Pallavicino (manžel majiteľky) sa vtedy v kaštieli nezdržiaval, preto korešpondenciu vybavoval jeho právny zástupca Dr. Palkovič z Trnavy. Podľa dostupných informácií zostala stáť polorozborená stavba ako memento napospas času. Ruinu divadielka definitívne rozobrali po vyše desiatich rokoch, kedy posledné zvyšky použili ako stavebný materiál.
Grófov k takémuto neuváženému a nepochopiteľnému kroku prinútili finančné problémy. Za mnohé objekty vo svojom vlastníctve museli platiť obrovské dane z nehnuteľností. Nevyužívané chátrajúce divadlo asi považovali za chátrajúcu a teda zbytočnú budovu, ktorá iba odčerpáva ich finančné prostriedky. Či sa búralo s vedomím majiteľov, alebo to bol subjektívny príkaz správcu Otta Maminga, sa už nedozvieme. Aj keď sa na správcovskom poste neskôr objavuje iný človek, každopádne to bola akási predzvesť toho, čo kaštieľsky areál malo postihnúť o desať rokov neskôr. Divadelná budova mala celkom nezvyčajný tvar. „Najskôr snáď napodobňoval korytnačku, ktorej pancier slúžil na zhotovenie lýry svojím zvukom oblažujúcej srdcia:“- usúdila o bizarnom pôdoryse stavby architektka Jana Šulcová.
Divadielko malo najmenej tri vstupy, jeden hlavný so stĺporadím s ôsmimi stĺpmi. Celé bolo dosť hlboko pod úrovňou okolitého terénu, preto bol vnútorný priestor vzhľadom k vonkajším rozmerom prekvapivo veľkorysý. Opísať jeho interiér, je ešte ťažšie. Jedinú autentickú zmienku zanechal vo svojej knihe P. Jedlička. Podľa erbu na opone v divadle sa pokúsil určiť čas jeho vzniku. Ak sme pátrali po dátume jeho vzniku, musel som mať na zreteli obdobné divadelnú budovu v Hlohovci. Tá stojí dodnes a pochádza z roku 1802. Tamojší majiteľ dal divadlo postaviť pre cisára Františka I., ktorý jeho zámok mal poctiť svojou návštevou. Súvislosť medzi oboma divadlami nemôžeme vylúčiť, skôr naopak. Ich výstavba nebola náhodná, bohatí šľachtici sa poznali vzájomne a predbiehali sa v dokonalosti svojich sídiel. Možno sa gróf Erdödy inšpiroval práve u nás na jednom z koncertov, na ktoré bol pozvaný. Po zohľadnení spomenutých faktov, sa divadielko v D. Krupej stavalo zrejme v rokoch 1800 – 1801.
Podľa toho na pódiu divadielka azda niekoľkokrát stál a koncertoval v ňom aj slávny Ludwig van Beethoven. Jazva na tvári nášho kultúrneho dedičstva je o to väčšia, že po jeho existencii sa nezachoval jediný dôkaz.