Menu
Obec Dolná Krupá
Dolná Krupá

Mobilná aplikácia

V-obraze

Aktuálne informácie v mobilnej aplikácii voľne k stiahnutiu:

Google playApp store

Kaštieľ s areálom

Kaštieľ s areálomPrvým z našich divov je klasicistický kaštieľ. Výstavba kaštieľa v Dolnej Krupej je spojená s rodinou Brunsvik. Pôvodne zemiansky rod sa na území dnešného Slovenska preukázateľne nachádzal v Hlohovci v 16. storočí, do Dolnej Krupej prichádza sobášom Michal II. Brunsvik (1671–1719) – jeho ženou sa stala Mária Terézia rod. Vitalisová. Ich syn Anton v rokoch 1749–1756 postavil prvý kaštieľ v barokovom slohu na mieste dnešného objektu podľa projektov vtedajšieho cisárskeho dvorného staviteľa a hlavného staviteľa Uhorskej kráľovskej komory Johanna Baptistu Martinelliho st. Panovníčka Mária Terézia povýšila Antona Brunsvika – zemana z Krupej, dňa 7. októbra 1775 do grófskeho stavu s právom nosiť predikát de Korompa (z Krupej). Po jeho smrti v r. 1780 sa panstva ujíma Antonov druhorodený syn Jozef Brunsvik (1750–1827). V r. 1792 oslovuje Jána Jozefa Talherra, hlavného staviteľa Uhorskej kráľovskej stavebnej komory, s požiadavkou na vypracovanie plánov prestavby kaštieľa, ktorý by zodpovedal spoločenskému postaveniu majiteľa. Práce prebiehali do r. 1796. Kaštieľ bol prestavaný a rozšírený na barokovo-klasicistický objekt, zároveň boli vybudované mnohé ďalšie objekty: divadlo, domček záhradníka, oranžéria, kúpeľný domček v záhrade, altánky v parku ap.
Jozef Brunsvik už v r. 1813 oslovuje ďalšieho architekta, mladého 24-ročného Antona Pia Rigela z kolísky antiky – z Ríma, s požiadavkou, aby riadil prebudovanie celého areálu v modernom – klasicistickom štýle. Práce na menších objektoch prebiehali od r. 1813-1819, zároveň sa zakladal rozsiahly, vyše 100 hektárový anglický park podľa projektov nemeckého záhradného architekta Henricha Nebiena. Práce na kaštieli sa uskutočnili v r. 1821-1822, kedy bol kaštieľ vystavaný do dnešnej podoby. Kaštieľ patrí medzi najkrajšie príklady vidieckej klasicistickej architektúry na Slovensku. Na jeho výslednej architektonickej podobe je zjavný priamy vplyv najväčších uhorských architektov tej doby – Michaela Pallacka a Charlesa Moreaua. Obaja preukázateľne participovali na projektovej príprave kaštieľa, o čom svedčí celková koncepcia stavby, ale aj vzhľad mnohých architektonických prvkov. Tie sa objavujú v rovnakej podobe na ďalších realizovaných stavbách prominentných umelcov, najmä na území dnešného Maďarska, v prípade Moreaua aj Rakúska (Alcsút, Gyömrő, Eisenstadt). Kaštieľ bol známy bohatými umeleckými zbierkami, knižnicou s tisíckami zväzkov kníh a mimoriadnou obrazovou galériou. Z ďalšej histórie spomenieme len niektoré medzníky: V roku 1813 sobášom Henriety Brunsvikovej s Hermanom Chotekom prichádzajú do Krupej Chotekovci; v roku 1937 je zbúrané divadlo; v roku 1945 po prechode frontu je kaštieľ totálne vyrabovaný; od roku 1946 je kaštieľ pridelený Povereníctvu zdravotníctva, zriaďuje sa v ňom ústav na liečenie tuberkulóznych chorôb; v roku 1946 zomiera v Dolnej Krupej posledná grófka – Mária Henrieta Choteková; v roku 1947 po pozemkovej reforme je areál kaštieľa rozparcelovaný, ostáva park s dnešnou rozlohou 17 hektárov, mnohé významné objekty boli zbúrané (napr. knižnica, hospodárske budovy ap.); od roku 1949 do roku 1969 je v kaštieli ústav pre duševne chorých pacientov; v rokoch 1969-1978 kaštieľ prestavaný pre potreby novozriadeného Domova slovenských skladateľov a nakoniec od 1.1.2003 prechádza celý kaštieľ s areálom do správy Slovenského národného múzea – Hudobného múzea.
Kaštieľ i a tým aj obec Dolnú Krupú preslávili:

  • pobyty svetoznámeho hudobného skladateľa Ludwika van Beethovena v kaštieli – túto skutočnosť pripomína Pamätník L.van Beethovena so stálou expozíciou,
  • Mária Henrieta Choteková – ružová grófka (1863-1946), zakladateľka najväčšieho rozária v strednej Európe, ktoré sa preslávilo vlastnými odrodami ruží. Ružiarsku tradíciu pripomína množstvo vysadených ruží v areáli kaštieľa i v obci,

Od zriadenia Domova slovenských skladateľov zavítal do kaštieľa celý rad významných hostí kultúrneho a spoločenského života z Československa i cudziny. Za všetkých menujme napr.: Eugen Suchoň, Ján Cikker, Andrej Plávka, Peter Dvorský, Miroslav Válek, Peter Michalica, Ján Čarnogurský a prezidenti SR Michal Kováč a Rudolf Schuster.

„V celom Uhorsku sa nenájde kaštieľ a park takého výnimočného vkusu a krásy. Krupá bude triumfom umení a vied, ktorý ovenčuje vznešený rod Brunsvikovcov.“ – s neskrývanou hrdosťou vyhlásil architekt – rodom Riman – Anton Pius Rigel (nar. 1789), keď bola po dvojročných intenzívnych prácach koncom roku 1822 podľa jeho plánov dokončená prestavba dolnokrupského kaštieľa.
Na tomto projekte si Rigel dával mimoriadne záležať a veľa si od neho sľuboval. Gróf Jozef Brunsvik objavil mladého architekta vo Viedni a už v roku 1813 sa predbežne dohodli na vízii prestavby kaštieľa a úpravách celého areálu. Gróf bol jeho predstavami nadšený a Rigel ich realizácii upísal niekoľko rokov svojho života.
Zo spojenia solventného mecéna a ambiciózneho architekta sa mal zrodiť architektonický skvost, ktorý, ako neskôr pochopíme, nakoniec predčil všetky očakávania. V Dolnej Krupej Anton Pius Rigel zrejme vytvoril vrcholné dielo svojej staviteľskej kariéry. V ním realizovanej podobe sa kaštieľ zachoval do dnešných dní. O výnimočnosti celého zámeru, ktorým boli investor i architekt doslova posadnutí, svedčí aj fakt, že prestavba sa týkala pomerne novej budovy, veď od dokončenia predošlej úpravy z rokov 1793 – 1798 neuplynulo ani štvrťstoročie.
Výraz nového objektu mal zodpovedať najmodernejšiemu ponímaniu architektúry svojej doby. Výsledok Riglovho úsilia stojí za to. Niektorí slovenskí i českí umenovedci považujú kaštieľ, resp. jeho detaily za vzorový príklad niektoré významné stavby z prvej polovice 19. storočia.
Dolnokrupský kaštieľ je v odborných kruhoch považovaný za najčistejšiu ukážku vidieckej profánnej klasicistickej architektúry u nás. O výnimočnosti Riglovho umeleckého počinu je presvedčená väčšina historikov umenia, niektorí ho úrovňou prirovnávajú k dielam najvýznamnejšieho klasicistického architekta tej doby v Uhorsku Michaela Pollacka.
A čomu náš kaštieľ vďačí za také uznanie? Najmä monumentálnym portikom (stĺpovým vstupom ukončeným trojuholníkovými štítmi), ktoré sú dominantami oboch priečelí – záhradného i vstupného. Pozornosť upútajú najmä ich štyri štíhle stĺpy, ktoré majú na oboch stranách odlišné hlavice. Zo strany parku je štít sochársky dotvorený a zvýraznený aj mohutným schodiskom. Portikus – staviteľský termín, ktorý si zaslúži, aby sme si ho pamätali, pretože ten na dolnokrupskom kaštieli sa stal jeho najfotogenickejším prvkom a jeho najobdivovanejšou súčasťou.
To, že na jeho realizácii si dal mimoriadne záležať aj architekt Rigel, dosvedčuje korešpondencia z rokov 1821 – 1822. Listy písal grófovi v čase jeho neprítomnosti, ktorý sa v kaštieli nezdržiaval – zväčša od októbra do mája. Poskytujú nám takmer dokonalý obraz o neľahkom zrode terajšej podoby kaštieľa. Pomôže nám ich preložené znenie, ako ho uverejnila autorka doteraz najrozsiahlejšej štúdie o architektúre kaštieľa Jana Šulcová. Vďaka nim si dokážeme sprítomniť atmosféru na stavbe spred vyše 180 rokov.
Od prvého nápadu k realizácii neuplynul dlhý čas. Skoro na jar roku 1821, hneď ako to umožnilo počasie, sa rozobrala stará strecha a nadstavilo sa nové poschodie. Pred realizáciou najdôležitejších súčastí sa pripravili makety a modely (pre hlavice stĺpov dokonca v mierke 1:1). Prvých osem hlavíc (hranatých pre pilastre v hmote kaštieľa) dokončili vo Viedni už v máji toho roku a boli odoslané v ôsmich debnách z Viedne do Bratislavy, kam prišli loďou. Dolnokrupskí furmani ich naložili do ôsmich vozov a na druhý deň boli na mieste určenia. Stalo sa tak 26. mája 1821.
V októbri 1821 bola hrubá stavba dokončená, no stále chýbalo to, čo kaštieľu malo dodať konečný a neopakovateľný vzhľad – portiky. Tieto práce sa presunuli až na druhý rok.
Rigel sa však nenudil. Okrem dokončovacích prác v interiéri ho takmer celú zimu zamestnávala myšlienka, ako dotvoriť portiky, aby dosiahol dokonalý účinok aj pomocou nich. Na vstupnom portiku dali po dohode s grófom prednosť účelnosti a rozhodli sa doň osadiť hodiny. No konečné riešenie rovnakého miesta na opačnej strane, mu nedalo spávať. Koncom decembra to prišlo – s nápadom sa ihneď podelil s grófom:„Prichádzam s krásnou a veľkolepou myšlienkou. Predkladám Vašej excelencii takýto návrh: do frontónu na záhradnej fasáde kaštieľa vložiť basreliéf predstavujúci génia slávnej rodiny Brunsvikovcov. Reliéf by vyhotovil z kameňa slávny riaditeľ Akadémie pán Klieber, vrátane skice za veľmi slušných podmienok. Takáto výzdoba frontónu urobí každú stavbu vznešenejšou a zaujímavejšou. Nepochybujem, že Vaša excelencia sa pre ňu rozhodne.“
Gróf Brunsvik riešenie akceptoval, no zrejme s výhradami, pretože ešte v marci nasledujúceho roku nebolo o konečnej verzii rozhodnuté: „My architekti sme sa radili o problematike erbu. A tak po poradách som sa rozhodol pre moju pôvodnú myšlienku.“
Skoro na jar roku 1822 sa už v prácach intenzívne pokračovalo. V apríli sa začalo finišovať – konečne sa osádzali stĺpy portika. Boli to ohromné kamenné valce, a aby bolo nimi vôbec možné manipulovať, každý z ôsmich stĺpov sa skladal z troch častí, ktoré bolo potrebné osadiť na seba vo veľkej výšky. Na ne sa kládli hlavice, až nakoniec rímsy a frontóny (trojuholníkové štíty). Kusy kameňa mali ohromnú hmotnosť, preto boli práce veľmi náročné a rovnako nebezpečné. Stavba v Dolnej Krupej sa v čase rýchlo napredujúcich prác musela podobať na veľké mravenisko. V liste z 13. apríla 1822 si Rigel vydýchol: „Predsa sme dnes dokončili osádzanie kamenných stĺpov, čo nebola maličkosť, čertovská práca!!! Vztyčovať bez osobitných zariadení kamene vážiace až 6 000 libier.“ (asi 3 tony – pozn. S.P.).
Konečne bola v Klieberovom viedenskom ateliéri dokončená aj posledná verzia reliéfu, ktorý doviezli v júni a môžeme ho obdivovať dodnes. V lete 1822 boli teda oba portiky dokončené. Chvála a uznanie nedali na seba dlho čakať:„Tu v Krupej bol pán Vitsch a to, čo videl, pokladal za priekopnícke dielo.“- chválil ešte v októbri 1822 grófovi trojjediný A. P. Rigel – projektant, architekt a staviteľ v jednej osobe. Keď po rokoch úsilia uvidel výsledok svojej práce, bol si plne vedomý jeho kvalít. Keďže skromnosť nebola silnou stránkou Rigelovej osobnosti, dajme mu ešte naposledy slovo:„Už na prvý pohľad vidno jednoduchý ale nádherný účinok, ako býva u starého gréckeho štýlu. Všetko je optimálne zladené a pôsobí jedinečným dojmom.“
Aj dnes musíme uznať, že kaštieľ je najcennejšou kultúrnou pamiatkou v obci i v širšom regióne. Jeho monumentalita zvíťazila aj v osudových rokoch neodpustiteľných zásahov do areálu kaštieľa. Zapríčinili ich vyrabovanie kaštieľa v apríli 1945 a parcelácia areálu v roku 1947, po ktorých zostal objekt bez pána, opustený a prázdny. Dokonca sa uvažovalo o jeho zbúraní. Veľkoleposť tejto stavby nakoniec uznali aj novodobí ničitelia a kaštieľ zostal stáť. Iné stavebné súčasti areálu už také šťastie nemali, rúcaniu podľahli takmer všetky okolité Rigelove budovy: knižnica, múzeum, vrátnice, vstupné krídla… Dovtedy išlo o najväčší komplex klasicistických budov na našom území. Stavby rozsiahleho areálu boli postavené v štýlovej harmónii a žiadna z nich nepôsobila rušivo či cudzorodo. Kvalitu a umeleckú hodnotu kaštieľa preverili roky a 17. septembra 1963 bol oficiálne vyhlásený za kultúrnu pamiatku.
Keď už tých citátov zaznelo toľko, nakoniec si dovolím uviesť slová slávneho talianskeho renesančného architekta Palladia, ktoré ozrejmia pohnútky a inšpiráciu najcennejšieho z divov Dolnej Krupej: „…najväčší úžitok a najkrajšie radosti prinesie každému urodzenému mužovi jeho vidiecke sídlo. Iba tam sa môže s potešením dívať ako zem zveľaďuje jeho majetky, iba tam môže chodiť na prechádzky, jazdiť na koni, len tam si môže udržať zdravé a mocné telo. Iba tam si jeho duch odpočinie od únavy mesta. Len tam môže v pokoji čítať, študovať a pozorovať prírodu.“

 

Informácie o aktuálnych otváracích hodinách, vstupnom a kontaktoch nájdete na nasledovných stránkach:
 

https://www.snm.sk/?otvaracie-hodiny-a-vstupne-23

https://www.snm.sk/?kontakty

7 divov Dolnej Krupej