JOZEF PETROVIČ

Narodil sa v zemianskej rodine rodičom Jánovi a Jozefíne Petrovičovým. Priezvisko Petrovič nepatrí k typickým dolnokrupským menám, otec pochádzal z Veľkých Ripnian. Jeho zemiansky pôvod mu pripisujeme aj na základe krstných rodičov, ktorými boli manželia Odlerovci, z miestnej zemianskej rodiny. Na krst povolali ďalšieho kňaza – rodáka Andreja Šimončiča, vtedajšieho farára v susedných Špačinciach, rovnako zo zemianskej rodiny. Od roku 1831 navštevoval gymnázium v Trnave, kde pokračoval aj v teologických štúdiách v seminári Marianum. V roku 1837 bol vysvätený za kňaza. Najskôr pôsobí ako kaplán vo Veľkom Záluží (maď. Újlak), potom v Marianke a od roku 1841 ako správca habánskej kaplnky v Sobotišti. Necelý rok bol farárom v Turej Lúke, kde v mladom veku zomrel. Bol aj literárne činný, jeho poéziu reprezentujú ódy Slávospev na Jana Hollého a Prosba na Jana Hollého (1840). Prejavil sa aj ako prekladateľ.

Bol nadšeným obdivovateľom Jána Hollého, ktorého pravidelne navštevoval na fare v Maduniciach, kde zaznamenával básnikovo rozprávanie. Aj z neho vychádzal pri písaní životopisu Hollého, ktorý vyšiel v roku 1842 ako súčasť tretieho zväzku súborného diela Básňe Jana Hollého. Bol iniciátorom a poradcom pri vydávaní súborného diela J. Hollého (1841-1842). V septembri 1841 bol s J. Hollým v Bratislave, kde ho portrétoval Friedrich Johann Gottlieb. Básnik Hollý mu venoval jednu to svojich ódických básní. Zachovali sa listy, v ktorých odmietol výhodné kaplánske miesta, pretože boli ďaleko od Maduníc, kde vtedy Hollý žil. Nezabudol na neho ani J. Hollý, ktorý mu venoval oslavnú báseň Na Petroviča. Zachovala sa jeho korešpondencia, ktorá je jedným z najcitovanejších prameňov pri spoznávaní osobnosti veľkého básnika Jána Hollého. Jej súčasťou je aj zaujímavé svedectvo, v ktorom Petrovič píše o svojom pôvode a s ním spojenými ťažkosťami so spisovným jazykom. V jednom z listov Martinovi Hamuljakovi, pochádzajúcemu z Oravy, totiž napísal: „Já sem Krupan, kďe tože tvrdé nárečí panuje, i já sem tak mluvil, z mím príchodem do Újlaku, ale mi tu vyhlaďili jazik. Ach, vec je preťažká tak slovenski písať, jako mi píšeme, človeku viďéku trnavského, neb čo Újlačan matkú zďedil, to mosí Krupan mnohím čítaňín dobréj kňihi nadobudnuť.“.

V ďalšom tvorivom rozlete mu zabránila tuberkulóza, ktorej podľahol 13. februára 1843 na fare v Turej Lúke deň po svojich 29. narodeninách.